Jedna návšteva v SNG v Bratislave na konci januára 2011 ... enjoy

Autor: Eva Katnadaska | 29.1.2011 o 21:30 | (upravené 29.1.2011 o 22:50) Karma článku: 4,25 | Prečítané:  941x

Veľa ľudí pri otázke, prečo alebo kedy chodiť do múzea alebo galérie povie, vtedy keď je zima, keď sa náhle rozprší a podobne. Chcem však veriť, že vystavovateľská práca našich národných a súkromných zbierok oslovuje stále väčší rádius konzumentov. Doslova by malo ísť o konzumentov, ľudí, ktorí konzumujú kultúru okolo seba...konzumná kultúra. Keď má byť antikultúra konzumovaná, tak prečo by konzumovaná nemohla byť aj kultúra :). Môj pohľad je vlastne obyčajným pohľadom ľúbenia umenia a keďže ma táto posledná návšteva galérie nabila celkovým pozitívnym zážitkom a moje oči videli kopec pekného, tak táto národná inštitúcia pre svojho občana splnila presne to, čo mala, preto idem iba chváliť, chváliť a chváliť. Vďaka SNG :)

Inštalácia sochy Panny Márie zo súboru Zvestovania na výstave v Moskve v roku 2007, okolo 1480Inštalácia sochy Panny Márie zo súboru Zvestovania na výstave v Moskve v roku 2007, okolo 1480zdroj: sng

 

*(A ešte si na margo neodpustím jednu poznámku... keď Alberina vo Viedni usporadúva, so všetkou úctou, svoje „turbo výstavy", ktoré pompézne nazve, ale z celej expozície tomu zodpovedá jeden či dva exponáty, a poblázni polovicu blízkej strednej Európy, ktorá síce odíde sklamaná, ale rýchlo na to zabudne a pri ďalšej príležitosti sa nechá „nachytať" opäť, tak ide predsa o uznávanú inštitúciu a tak čo by sme frflali... Do nášho si však všetci radi kopneme, však je to predsa slovenské, urobené slovensky a teda isto nie až také dobré. Zrazu sme všetci na slovo vzatí experti. Lenže malo by to fungovať opačne. Práve preto, že je to slovenské, mali by sme chcieť čo najviac poznávať, dozvedať sa a mať radi našu vlastnú kultúru. Veď toľko z nej ešte vôbec nepoznáme. Aby sme si chytráckou kritikou, nepílili konár, na ktorom sedíme.)

Nechcem však písať o tomto. K podobným úvahám ma iba priviedla návšteva Slovenskej národnej galérie v Bratislave v jedno sobotné popoludnie na konci januára. Pôvodným cieľom bola výstava Industriálna krajina?. V dvoch hlavných expozičných priestoroch dala galéria priestor dvom úplne rozličným témam: dejiny (Industriálna krajina?) a moderné umenie (Maľba po maľbe, Mladé originály), z ktorých si každá oprávnene robí nárok na hlavný vystavovateľský priestor v Esterházyho paláci. Tak sa obe dočkali a sú príjemným kontrastom pre návštevníka.

Expozícia Industriálna krajina?, Stredoslovenské banské mestá v 16. - 18. storočí (16.12.2010-13.3.2011) splnila moje očakávania. Možno som sa nechala ovplyvniť plagátom s technickým nákresom bane, pretože som očakávala viac technických nákresov, máp a podobného odborného materiálu z produkcie banskej profesie daného obdobia. To asi preto ten otáznik. Namiesto kladiviek tak uvidíte fáračky z pohľadu barokového umenia, ktoré sa v špecifickej banskej oblasti pestovalo. Od liturgických a svetských predmetov s banskou tematikou cez archívny materiál nákresov kaštieľov, kaplniek a slávobrán či oltárov až po maliarske a sochárske artefakty s cirkevnými i svetskými námetmi. Záverom expozície vás Mária Terézia a jej manžel František Lotrinský nechajú poobdivovať svoje korunovačné insígnie na obrazoch z polovice 18. storočia. Čím alebo kým iným ukončiť dejinnú etapu, ktorej sa výstava venovala, ak nie práve touto cisárskou dvojicou, ktorá reformne podporila baníctvo svojho obdobia.

Banský barok, ako nazveme pre potreby toho blogu to, čo sme videli, sa od toho ostatného baroka až tak veľmi nelíši. Okrúhle tvary, duchovný výraz, anjelici nepoznajúci gravitáciu. Predsa však to nebol barok len taký hocaký. Špecifické potreby tak špecifickej sociálnej skupiny, akou boli baníci, si už od stredoveku vypestovali svoje výrazové prostriedky. Dôležitou črtou bolo, že vzácne predmety dokladovali bohatstvo baníckych lokalít. Bohatstvo však nebolo zadarmo. Ani na tých najvzácnejších a najdrahších predmetoch (ako sú liturgické predmety, dekorácie sakrálnych priestorov, mince, medailóny, zlaté šálky či zobrazenia banských sv. patrónov) nechýbali znaky banských pracovných nástrojov, zobrazenia jednotlivých pracovných úkonov a pod. Nehovoriac už o typicky banských tzv. handsteinoch, zlatníckych dielach, ktoré z vzácnych rúd imitovali v miniatúrnej forme banské šachty, banské domy, náčinie a pod. Dnes sa za prácu skôr hanbíme. Keď si na voľačo vzácne zarobíme, nedáme si tam vygravírovať, ako sme si na to zarobili. V prípade baníkov je to práve naopak. Vedeli, že bez práce nie sú koláče, teda bez práce by nebolo nič z toho, na čo sa dívame. Bola to ich hrdosť. Výstava ukazuje, že toto „banské" baroko malo svojich mecénov a vrylo umeleckej tvorbe banských lokalít rukopis, ktorým oslavovalo svoju vznešenú prácu na podzemskom bohatstve, aby si získalo bohatstvo pozemské a potom aj to nebeské.

Keď teda zakývate Márii Terézii a Františkovi Lotrinskému pestré farby výstavy mladej maľby Maľba po maľbe (9.12.2010-6.2.2011) na ďalšom poschodí vás hneď vrátia do 21. storočia. Keďže však plne reprezentuje svet, ktorý máme na dosah ruky, pokračovali radšej moje kroky do opäť sprístupnených Vodných kasární za gotickým umením. Keď si chceme niečo vychutnať, dobre je si zneutralizovať chuť medzi jednotlivými chodmi. Tak som od mojich rovesníkov, ktorí mi zneutralizovali chute, zamierila k mojim predkom.

Ide o stálu expozíciu gotického umenia, no ja sa na ňu chodím dívať ako na to najaktuálnejšie, čo som kedy videla. Exponáty už viac-menej poznám, tak mi asi stačí to vedomie gotickej originality. Sú pre mňa niečo ako „veteráni", ktorí museli prežiť všelijaké nebezpečenstvá. Niektorí pri tom stratili aj nejaké tie končatiny a teraz sú už na zaslúženom odpočinku. Vchádzam teda medzi nich so slovami „tak čo máte nové?" a vidím, že sála kvôli výstave v Paríži je miestami ešte stále preriedená. No pribudli im aj noví kamoši. Kurátori si povedali, že si trochu zainovujú a prečo nie. Gotickú dočasne preriedenú expozíciu ozvláštnili niekoľkými inštaláciami súčasného umenia. Návštevník tak dostáva celkom efektnú lekciu čítania umeleckého diela: aha aký materiál, aha aká farba, aha aký tvar. V čom sú odlišné a v čom podobné? Prihovárajú sa rôzne, ale hovoria to isté. Neviem, ktorému rozumiem viac. Viem však, ktoré sa mi viac páči... :)

"Zbalená výstava" v múzeu "Zbalená výstava" v múzeu Cluny v Paríži. zdroj: sng

Čo však urobilo túto moju návštevu SNG utešenou, bola expozícia Všade dobre, doma najlepšie! (25.1.2011-15.2.2011) ako dozvuk za dobre známou parížskou výstavou slovenskej neskorej gotiky Zlatom a ohňom. Najprv si poviete, že tú sálu asi zabudli zamknúť a zabudli tam zhasnúť svetlo. Hneď oproti dverám na konci sály na mňa „mávala" kľačiaca Panna Mária zo Zvestovania (cca 1480), mimochodom môj najobľúbenejší gotický „veterán", ktorý mi o poschodie vyššie chýbal. Predpokladám, že asi spontánny nápad podeliť sa s úspechom parížskej výstavy vyústil do autentickej expozície zloženej z drevených debien, z ktorých vykúkajú čiastočne rozbalené exponáty predtým, ako sa vrátia majiteľom. Steny sú oblepené článkami zo slovenskej a zahraničnej tlače, reportujúce o parížskej výstave. Na niektorých chýbali údaje o zdrojovom časopise, ale aj tak svoju výpovednú hodnotu splnili. Atmosféru a nadšenie slovenských organizátorov sprostredkovali aj reportážne fotografie z miesta činu. Celý priestor tejto výstavy o výstave vyvolával úsmev na tvári. Bol milo neusporiadaný a veľmi nápaditý. Viem si predstaviť, že neosloví každého, ale kto má rad zákulisie a chce vedieť, ako veci vznikajú, tak bude potešený určite.

Môj stručný report, ktorým som chcela verbalizovať moje nadšenie a potešenie z videného v SNG sa akosi zverbalizoval až príliš a ktovie, či niekto došiel až k týmto záverečným slovám. Ak áno, tak to zneužijem a ešte spomeniem, že aktuálne je v galérii ešte jedna výstava a to Ona je madona... (24.11.2010-13.2.2011). Téma zaiste veľmi žensky zaujímavá a taktiež príjemne reprezentujúca slovenské maliarstvo 20. storočia, ale poslúžila opäť skôr na neutralizáciu mojich chutí ako prípravu k východu do vonkajšieho sveta, z ktorého som do galérie vošla.

plagát v parížskom metre

 

 

 

 

 

Plagát výstavy o slovenskej gotike v parížskom metre. zdroj: sng

 

Tešme sa z toho, čo môžeme vidieť okolo seba a nechmúrme sa len preto, že by sme chceli vidieť niečo iné. V prvom rade to hovorím a píšem pre seba :) enjoy

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?